Obité rohy, uvoľnené spoje a drevotrieska unavená rokmi služby v kuchyni. Mnohí by ju možno vyviezli na smetný dvor, mne však v dielni chýbali poličky na farby. Pustil som sa preto do práce.
Držal som sa pri tom hesla, že najcennejšie miesto v dielni je to, ktoré zostane voľné. Preto je najlepšie zavesiť všetky farby na stenu do skriniek, ktoré nebudú omnoho hlbšie ako plechovice samotné. S 28-centimetrovou hĺbkou skriniek mi okamžite bolo jasné, že z každej dostanem po rozpílení dve.
Nemal som však chuť všetko rozoberať a opätovne spájať. Poprehýbané drevotriesky by aj tak nechceli poriadne dosadať a kolíkové spoje sa nerozoberajú najlepšie. Rozmeral som po obvode rysky. Na kombinovanom uholníku som si nastavil ramienko na 14 centimetrov, priložil k nemu ceruzu a obehol skrinku po všetkých jej stranách.
Odvážlivci by možno skrinku rozpílili na polovičnú hĺbku na stolovej píle. Na tej mojej by to asi priveľmi bezpečné nebolo. Volil som preto zanorovaciu pílu s vodiacou koľajnicou. Prvé dva rezy patria na bočné steny. Zatiaľ je korpus pevný a rezanie je bezpečné.
Aby to tak zostalo aj pri zvyšných dvoch rezoch, vtisol som do rezných škár malé plastové klinky čo som mal v šuflíčku po ruke a utiahol bočnice zvierkami. Na každej strane sú dve, aby pri pílení nemohli oddelené časti zaseknúť pílový list.
Niekedy pokazí jednoduchý plán obyčajná pevne osadená polica. V niektorých zo skriniek bola, v iných nie. Riešenie je jednoduché. Narysovať na policu ďalšiu rysku, vyvŕtať do jej stredu dieru na pílový plátok a pokračovať priamočiarou pílou. Tá našťastie dosiahne presne tam, kde končí rez zanorovacej píly.
V tejto chvíli sú z jedného korupusu dva. Každý z nich môže mať vo finále štyri poličky, do ktorých sa vmestí 24 až 28 plechoviek farby. Výrobcovia sa akosi rozchádzajú vo veľkosti balení výškami i priemerom, takže treba nechávať rezervy.
Prednej časti korpusu treba pridať sololitové dno. To sa nezaobíde bez riadneho zauhlenia. Keďže všetko je akési poprehýbané, orientovať sa možno iba podľa uhlopriečok. Natiahol som rám, prisponkoval sololit a keďže táto sponkovačka Gűde nie je taká spoľahlivá ako by sa patrilo, podotĺkal som niektoré zo sponiek ručne.
Po upevnení je najjednoduchšie zarovnať sololit s korpusom skrinky pomocou jednoručnej frézy. Priama frézka s kopírovacím ložiskom sa cez stlačené drevené vlákna prehryzie aj pri nízkych otáčkach. Je z toho neporiadok, ale za komfort sa platí. Hadica od vysávača by bola obmedzujúca.
Snažil som sa zrecyklovať aj pôvodné police. Aj keď sú pre pevnú montáž o nejaký milimeter užšie ako vnútorný rozmer korpusu, drobnú deformáciu dielenská skrinka ustojí. Na kompromisy so šírkou políc nie je miesto. A tak treba chýbajúcu šírku kompenzovať.
Narezal som preto pruhy z odpadovej drevotriesky, prilepil k zadnej časti užšej police a ihličkami fixoval, aby som nemusel čakať na zretie lepidla. Je to rýchla cesta, netreba sa tu zdržovať nejakými lamelami alebo kolíkovaním.
Nerád sa mýlim pri meraní a tak často používam latky s ryskami. Inak tomu nebolo ani teraz. Preniesol som ich na obe strany a potiahol cez celé dno, aby som presne vedel kde bude os budúcej police. Je to praktické a šetrí to nepríjemné sklamania z omylov.
Predvŕtať 3mm dieru vrtákom na drevo, urobiť zahĺbenie pre hlavičku skrutiek a šup tam s ňou. Používal som dĺžku 60mm a na každú policu som dal tri. Farby sú ťažké, pevnosť je na mieste. Na prvej z políc som sa samozrejme dopálil. Použil som zahlbovací vrták so škatuľkovej sady a drevotrieska sa pod tlakom klinového vrtáka rozštiepila. Musel som preto robiť náhradnú.
Teraz už len pridať sponky na zadný kryt do každej z políc aby zostava nabrala na pevnosti a blížime sa ku koncu. Takto som s úspechom recykloval tri staré skrinky z kuchyne a zopár ďalších mi ešte zostalo na ďalšie využitie.
Hotová práca vnáša poriadok na miesto, ktoré sa prehýbalo pod plechovicami všetkých druhov. Teraz už len hotové skrinky namontovať na stenu a dať im jednotný vzhľad. O tom však nabudúce, aby sme nevynechali žiadny dôležitý detail.